Taylorovo pravidlo. (Taylor’s Rule)

Čo je Taylorovo pravidlo?

Taylorovo pravidlo, ktoré sa tiež označuje ako Taylorove pravidlo alebo Taylorov princíp, je ekonometrický model, ktorý popisuje vzťah medzi operačnými cieľmi Federálneho rezervného systému a mierami inflácie a rastu hrubého domáceho produktu.

Taylorove pravidlá sa interpretovali ako spôsob predpovedania menovej politiky Fedu, tak aj ako politika pevných pravidiel, ktorá má usmerňovať menovú politiku v reakcii na zmeny ekonomických podmienok.

Pravidlo pozostáva z vzorca, ktorý dáva operačný cieľ Fedu pre krátkodobé úrokové sadzby do súvislosti s dvoma faktormi: odchýlkou medzi skutočnou a požadovanou mierou inflácie a odchýlkou medzi rastom reálneho HDP a požadovanou mierou rastu HDP.

• Taylorovo pravidlo je vzorec, ktorým sa dá predpovedať alebo usmerňovať, ako by centrálne banky mali meniť úrokové sadzby v dôsledku zmien v ekonomike.
• Taylorove pravidlo odporúča, aby Federálny rezervný systém zvyšoval úrokové sadzby, ak je úroveň inflácie alebo rastu HDP vyššia, ako je požadované.
• Kritici sa domnievajú, že Taylorov princíp nemôže zodpovedať za náhle otrasy v ekonomike.

Pochopenie Taylorovho pravidla.

V ekonómii je Taylorovo pravidlo v podstate prognostický model používaný na určenie toho, aké úrokové sadzby by mali byť, aby sa ekonomika posunula smerom k stabilným cenám a plnej zamestnanosti.

Taylorovo pravidlo dáva odporúčanie, aby Federálny rezervný systém zvyšoval úrokové sadzby, keď je vysoká inflácia alebo keď zamestnanosť presahuje celú úroveň zamestnanosti.

Naopak, keď je úroveň inflácie a zamestnanosti nízka, Taylorovo pravidlo znamená, že by sa úrokové sadzby mali znižovať.

Taylorovo pravidlo vymyslel a publikoval v rokoch 1992 až 1993 John Taylor, ekonóm Stanfordu, ktorý toto pravidlo načrtol vo svojej precedentnej štúdii z roku 1993 „Diskrétnosť vs. Pravidlá politiky v praxi“.

Taylor naďalej zdokonaľoval pravidlo a v roku 1999 upravil vzorec.

Vzorec Taylorovho pravidla.

Taylorova rovnica vyzerá takto:

r = p + 0,5 r + 0,5 (p – 2) + 2

Kde:

Zjednodušene povedané, táto rovnica hovorí, že Fed upraví cieľovú sadzbu svojich vložených prostriedkov o rovnako vážený priemer rozdielu medzi skutočnou infláciou a požadovanou mierou inflácie Fedu (predpokladá sa 2%) a rozdielom medzi pozorovaným skutočným HDP a hypotetický cieľový HDP pri konštantnej lineárnej rýchlosti rastu (vypočítaná Taylorom pri 2,2%). To znamená, že Fed zvýši svoju cieľovú mieru krytých finančných prostriedkov, keď inflácia stúpne nad 2% alebo rast reálneho HDP nad 2,2%, a zníži cieľovú mieru, keď ktorýkoľvek z nich klesne pod svoje príslušné ciele.

Účelom rovnice je preskúmať potenciálne ciele úrokových sadzieb; takáto úloha je však nemožná bez skúmania inflácie. Na porovnanie miery inflácie a neinflácie je potrebné pozorovať celkové spektrum ekonomiky z hľadiska cien. Tento vzorec sa často mení podľa toho, čo sú najdôležitejšie faktory, ktoré určia centrálni bankári.

Ďalšie úvahy.

Pre mnohých je porota mimo Taylorovho pravidla, pretože má niekoľko nevýhod, z ktorých najzávažnejšia je skutočnosť, že nedokáže zohľadniť náhle šoky alebo obraty v ekonomike, ako napríklad krach trhu s akciami alebo bývaním.

Vo svojom výskume a pôvodnej formulácii pravidla to Taylor uznal a poukázal na to, že prísne dodržiavanie pravidla politiky by nebolo vždy možné čeliť takýmto šokom.

Ďalším nedostatkom Taylorovho pravidla je, že môže poskytnúť nejednoznačné rady, ak sa inflácia a rast HDP pohnú opačným smerom.

V obdobiach stagnujúceho ekonomického rastu a vysokej inflácie, ako je napríklad stagflácia, poskytuje Taylorovo pravidlo tvorcom politík len malý návod, pretože podmienky rovnice majú potom tendenciu sa navzájom rušiť.

Aj keď niekoľko otázok s týmto pravidlom nie je dodnes vyriešených, mnoho centrálnych bánk považuje Taylorovo pravidlo za priaznivý postup a niektoré výskumy naznačujú, že použitie podobných pravidiel môže zlepšiť ekonomickú výkonnosť.